Plynutie času

Kam idem? Kam sa to denno denne ponáhľam? Toto dielko je nádych s otázkou či naozaj žijeme svoj život … Spísal som to okolo rokov 2002-2003. Ilustrácia: v spolupráci s AI Gemini (2026).

Plynutie času

… bol to bežný pracovný deň. Deň ako každý iný. Ráno: vstávanie s bežnými rituálmi a odchodom do práce. Samozrejme všetko ešte v polospánku, no pri vedomí. Pomaly vnímam ako mi prázdnotu mysle zahlcujú pracovné úlohy, včerajšie zážitky, prešľapy i radosti. S takto zahltenou hlavou prichádzam autom do práce a prvé po čom sa moje horné končatiny naťahujú, je tlačidlo spustenia počítača a rýchlovarná kanvica. Dnes to príde. Dnes bude ten deň kedy si dám dole pred firmou vo vyhradenej zóne kávu s cigaretkou.

Káva je hotová a ja sa presúvam, na prízemie do fajčiarskej zóny. Ako si tak zapaľujem prichádzajú kolegovia a kolegyne a pozastavujú sa nad tým, že či i ja fajčím. Áno fajčím, ale nezvyknem pred firmou a ani počas práce, no dnes… Dnes som skrátka musel. Namiesto toho aby sa mi pri cigaretke a káve prečistila hlava, zahlcujú mi ju kolegovia svojimi otázkami a nechápavými pohľadmi. Na to, že mám vo firme povesť sukničkára a alkoholika, hrajú toto prekvapenie dosť reálne. Vlastne ani neviem kde som k tej povesti prišiel. Však pije tu každý a to, že sa správam slušne ku kolegyniam aj kolegom a raz za čas si sadneme na kafíčko, či pivo je pri tej povesti trocha scestné. No nič to, dve cigaretky som stiahol z obehu a môžem šúchať nohami smerom do práce.

Práce samotnej je viac než dosť, do toho porady a plánovanie úloh pre kolegov, tiež zaberie čas. A takto v bežnom zhone prichádza čas rýchleho obeda. Zväčša idem do stravovačky čo patrí známemu. Nie kvôli zľavám, ale už keď mám dať niekomu zarobiť, tak nech je to on. Jedlo často nahádžem do seba tak rýchlo, že si ešte ani nestíham poriadne sadnúť k stolu a už sa dvíham. Dvíham sa a šliapem znova do práce.

Tak a je to tu. Čas obeda. Odkladám pracovné veci bokom a premietam si v hlave menu a čo si dnes asi dám. V princípe je to zbytočné, lebo si vždy dám niečo čo ma spontánne napadne. Ale i tak, mám plán.

Je máj a vonku je krásne. Na ulici je husto a mimo ostatných stravníkov v tejto kancelárskej zóne sú tu i bežný občania. Pomaly prichádzam k prechodu pre chodcov a zastavuje ma červený panáčik na semafore. Vôkol mňa sa zbiera slušná skupinka chodcov. Rozvášnený manažéri v oblekoch, matka s dieťaťom popíjajúcim nejaký náboj cez slamku a kopa iných jedincov. Niektorý vedú silné a hlučné dialógy. Iný telefonujú či len mlčky stoja.

Zrazu sa rozsvietil zelený panáčik a ako som sa chystal urobiť pomaly prvý krok všetko zrazu utíchlo a čas sa zastavil. Nechápavo pozerám okolo seba. Stojím ja, stoja všetci a nik sa nehýbe. Naľavo odo mňa sa rútila už jedna pani k zemi čo do nej strčil nejaký rýchlejší pán. Na ceste predo mnou už bolo pár chodcov čo skôr vyštartovali. Dvaja z nich boli ako tak nejako vo výskoku a civeli na auto v ktorom vodič tiež nevyzeral nadšene. Skôr by povedal, že niečo neslušné asi kričal. Predpokladám, že to sa stretol šprintér s automobilovým pretekárom – vodičom čo to chcel dať na poslednú sekundu oranžovej.

Na chrbte som cítil silu davu, ktorá sa rozhodla eliminovať bezpredmetnú prekážku, ktorou som bol v tomto prípade ja sám. Každý navôkol mal mrzutý alebo nasratý výraz na tvári. Vlastne nie. Každý nie. To dievčatko čo popíjalo nejaký nápoj cez slamku, stálo nehybne s privretými očami a blaženým úsmevom na tvári. Vychutnávala si svoj asi džúsik bez ohľadu na skutočnosť prítomnosti. To bol jej čas, v ktorom som sa ocitol. Bol to čas okamihu, ktorý som pre svoje životné tempo a ignoraciu okamihov už nevnímal. Pohľad na ňu ma naplnil niečím krásnym čo som už dlho nezažil.

Chcel som sa ho ešte raz plne nadýchnuť, keď sa v tom ozvalo pískanie brzdenia pneumatík, vrčanie okolo stojacích áut. Hluk rozhovorov. Vodič, ktorého zaskočili prvý chodci trúbil a oni niečo naňho kričali. Vedľa padajúca pani sa zachránila väčším krokom a ja som pocítil váhu davu na svojich ramenách. Kým mi došlo čo sa deje letel som k zemi ako kabela. Nevyhol som sa pádu, no rýchlo som sa pozviechal. Ako som tak vstával zo zeme zazrel som to znova dievčatko. Pomaly otvorilo oči a pozrelo na mňa nechápavým pohľadom. Na to ju drapla jej mama a ťahala ju okolo mňa. Jej výraz tváre sa náhle zmenil a bola jedným z nás. Z nás, nešťastných, stresujúcich a ponáhľajúcich sa.

V ten deň som nešiel na obed, ale na iba kávičku. Dlho som pozeral do blba a snažil sa precítiť ten moment. Ten moment toho dievčatka. No nešlo to. No ako som sa napil kávy, tak mi to došlo. Toto je ten môj čas a tak som si kávičku riadne vychutnal. A s blaženým výrazom na tvári.